- Reset + PDFPrint

„Estónsky prezident: Aj studená vojna mala pravidlá. Teraz je Rusko iné“, Pravda, 23.07.2015

„Estónsky prezident: Aj studená vojna mala pravidlá. Teraz je Rusko iné“, Pravda, 23.07.2015
Toomas Hendrik Ilves
© Heiko Junge (SITA/AP)

23.07.2015

Andrej Matišák


"Z hybridnej vojny sme urobili fetiš. Nie je to nič nové. História hybridnej vojny je rovnako dlhá ako dejiny vojen. Estónsko toho bolo svedkom v roku 1924. Ako vyzeral vtedajší pokus o puč? Zapojili sa do toho miestni rebeli s podporou zahraničných vojakov," povedal pre Pravdu estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves. Rozhovor s ním vznikol na konferencii Globsec v Bratislave.


Nakoľko je Európa pripravená čeliť súčasným hrozbám?

Je prekvapujúce, ako málo sa v tom angažujú bývalé komunistické krajiny. Majú pritom historickú skúsenosť s tým, že boli obsadené. Estónsko je momentálne takmer jedinou krajinou v Európe, ktoré vydáva dve percentá HDP na obranu (záväzok, ktorý by mali rešpektovať krajiny NATO, pozn. red.).

Je preto trocha čudné, keď niektoré štáty lamentujú na tým, že ich niekto obsadí, ale nemíňajú peniaze na to, aby to odvrátili. Je tiež prekvapujúce, že v regióne visegrádskej štvorky vidím antiamerikanizmus. Je pochopiteľné, keď niekto na Pyrenejskom polostrove hovorí, že nie je potrebné starať sa o Rusko. Je však prekvapením, že v našom regióne sa lídri niektorých krajín na to dívajú podobne. Vzhľadom na historické skúsenosti.


Keď je to pre vás prekvapujúce, máte na to aj nejaké vysvetlenie?

Nikto mi to zatiaľ nevysvetlil.


Pýtali ste sa? Napríklad slovenského či maďarského premiéra?

Myslím, že stačí povedať, že by sme mali dodržiavať pravidlá. Keď sme súhlasili s maastrichtskými kritériami, Estónsko sa nimi riadilo. Vstúpili sme do NATO a mali sme dať na obranu dve percentá. Snažili sme sa to dodržať. Nie je to tak, že keď dávate na armádu dve percentá, ste vo fiškálnej oblasti nezodpovední. My sme fiškálne zodpovední. Dodržiavame všetky kritériá. Nevytvárame deficit, nemáme žiadne obrovské pôžičky. A zároveň dávame dve percentá na obranu. Takže neviem, prečo sa to nedeje inde. Ukrajina je priamym susedom Slovenska. Preto ma prekvapuje, že niektorí ľudia u vás nemajú zo súčasného diania obavy.


Ako v tejto súvislosti vnímate jednotu Európy?

Doteraz jednotná bola. Z niečoho však mám obavy, a týka sa to aj Estónska. Zásadným spôsobom sa spoliehame na solidaritu v rámci Severoatlantickej aliancie. V Európskej únii, kde sú tie isté štáty, zrazu máme problém s imigráciou. Aj v Estónsku teraz všetci veľmi hovoria o suverenite. Keď spomíname NATO, chceme od neho lietadlá či ochranu nášho vzdušného priestoru. V prípade, že je v problémoch Taliansko, zrazu zdôrazňujeme, že sme suverénnou krajinou a nikto nám nebude vravieť, čo máme robiť. Som kritický k médiám a populistickým politikom. Bolo by dobré, keby sme rovnakú logiku viac uplatňovali na rôzne prípady.


Čo očakávate od Ruska?

Nevieme, čo očakávať. A v tom je problém. Pravidlá sa zmenili a v tejto chvíli nevieme, aké platia. Tak asi do februára 2014 sme ešte vedeli, čím sa riadime. Chartou OSN, helsinskými dohodami, na základe ktorých sa nemali hranice meniť za použitia sily. Každá krajina si vyberala, ako sa chce postarať o svoju bezpečnosť a koho chce mať za spojenca. Dalo by sa povedať, že sa to menilo už s vojnou Gruzínsku v roku 2008. Najmä s vyhláseniami vtedajšieho premiéra Vladimira Putina a prezidenta Dmitrija Medvedeva, ktorí v januári 2009 v zásade povedali, že Rusko napadlo Gruzínsko, aby zabránilo jeho vstupu do NATO.

Malo to byť azda varovanie, ale vrátili sme sa k bežným vzťahom s Moskvou, strategickému partnerstvu a podobne. Dokonca k serióznej debate o tom, že únia zruší pre Rusko víza. Teraz sme boli svedkami okupácie a anexie Krymu.

Veľký počet ruských vojakov je v Donbase. Toto je iné Rusko. Pravidlá, ktoré platili od roku 1945, sa zmenili. Dokonca aj počas studenej vojny sa dodržiavali pravidlá. Povedal som to nedávno aj na seminári o Rusku vo Viedni. Viete, všetci hovoria, že nikto nechce novú studenú vojnu. Áno, ani ja nechcem novú studenú vojnu. Je tu však jedno veľké ale. Musíme si priznať jednu čudnú pravdu.


Akú?

Počas studenej vojny ľudí v Európe nezabíjali. Z toho mi vyplýva, že odstrašovanie fungovalo. Počas studenej vojny sme každodenne nepočúvali správy o tom, že niekoho zabila paľba z ruského delostrelectva. Áno, mali sme okupované územia. Pobaltské krajiny boli všetky obsadené Sovietskym zväzom, to dobre vieme. Ale okupácia sa niekde zastavila, mala hranice.


Čo z toho však vyplýva? Mali by sme sa vrátiť k pravidlám studenej vojny? Povedať, že tu je čiara, vy máte to, my zase ono?

Predtým to tak fungovalo. Ale nezabúdajte, že sme si nemohli vybrať, na ktorej strane sme. Ani Estónci, ani Slováci. Preto keď hovorím o studenej vojne, nemyslím tým tieto pravidlá. Pripomínam len, že čo sa týka správania, počas studenej vojny sa nikto nevyhrážal jadrovými zbraňami. Nikto nehovoril, že bude mať 40 nových jadrových rakiet a niečo s nimi urobí. Toto je úroveň rétoriky, ktorú sme nepoznali. Mali by sme si uvedomiť, že je to zmena oproti minulosti. Preto ma skutočne otravuje, keď v súvislosti s tým niektorí európski politici hrajú pštrosov strkajúcich hlavy do piesku.


Povedali ste už, že pravidlá sa zmenili...

... aj to, že nevieme, aké sú nové pravidlá.


Ak to teda nie sú ani pravidlá studenej vojny, mali by sme nejaké nastaviť?

Najprv sa držme vlastných pravidiel. Spomínal som už dve percentá, ktoré by štáty NATO mali vydávať na obranu. Bol by to dobrý krok. Keď chcete nastaviť nové pravidlá, držte sa starých.


Ako Estónsko vníma debatu o hybridnej vojne a propagande z ruskej strany? Nakoľko je im vaša krajina vystavená?

Z hybridnej vojny sme urobili fetiš. Nie je to nič nové. História hybridnej vojny je rovnako dlhá ako dejiny vojen. Estónsko toho bolo svedkom v roku 1924. Ako vyzeral vtedajší pokus o puč? Zapojili sa do toho miestni rebeli s podporou zahraničných vojakov. Toto je však história konfliktov. Nenadarmo sa hovorí, že v láske a vo vojne je všetko dovolené.

Dá sa povedať, že až s vestfálskym systémom (v roku 1648 sa európske mocnosti zaviazali dodržiavať územnú celistvosť štátov, pozn. red.) sa v konfliktoch začali zavádzať pravidlá. A rôzne konvencie obmedzujúce správanie vo vojne, ako sú zákaz chemických či biologických zbraní, sa datujú len do 20. storočia. Aj dohody týkajúce sa vojnových zajatcov. Mimochodom, preto vojaci nosia uniformy s identifikáciou. Armáda nepoužíva uniformy na to, aby všetci jej vojaci vyzerali rovnako. Je to preto, aby vás mohli identifikovať ako vojaka. Nie banditu či teroristu. Takže hybridná vojna je trocha prehnaným opisom toho, čo sa deje teraz. Bolo to tu vždy, len sme to niekedy nevideli.


Týka sa teda Estónska?

V mojej krajine žije ruská menšina. Lenže ani na Ukrajine nemá ruská menšina nič spoločné s vojnou. Hoci mnohí na Západe takéto tvrdenia zhltli aj s navijakom. Žiadne etické napätie na Ukrajine neexistovalo. Ale, samozrejme, na Západe o našich krajinách veľa nevedia. A hybridná vojna? Baník v Donbase zarobí 150 až 250 eur za mesiac. Plat ruského baníka v Estónsku je 1500 až 2500 eur mesačne. Prečo by sa chcel pridať k Rusku, kde by dostal oveľa nižšiu mzdu? Nedáva to zmysel. Obyvatelia Estónska sú hrdí na krajinu, v ktorej žijú, a príslušníci ruskej menšiny slúžia v našej armáde.

Propaganda, ktorá sa na nás valí z ruskej strany, nás však všetkých šokovala. Odporúčal by som analýzu od Michaela Weissa a Petra Pomerantseva, ktorá hovorí o tom, ako sa informácie stávajú zbraňou. Ide o zničenie konceptu pravdy. Že žiadna neexistuje. Sú len alternatívy. Pripomína to postmodernistický koncept filozofov ako Jean Baudrillard a Jacques Derrida. To, čo bolo kedysi len teoretickou konštrukciou, sa teraz používa v realite. Ja by som sa však opýtal vás, či sa Slováci neobávajú konfliktu na Ukrajine. Máte spoločné hranice. Neobávate sa problému utečencov?


Vláda v minulosti uviedla, že je schopná zvládnuť istú vlnu utečencov z Ukrajiny. A myslím, že väčšina Slovákov nepredpokladá, že by sa konflikt mohol až tak rozšíriť.

V Poľsku je milión Ukrajincov. Poľsko s tým nemá problém. Ukrajinci sa ľahko integrujú. Bosna a Hercegovina mala 4,5 milióna obyvateľov. Počas vojny ju opustili dva milióny ľudí. Podľa mňa je cieľom Ruska vytvoriť na Ukrajine niečo ako Bosnu a Hercegovinu. Ukrajina má asi 45 miliónov ľudí. Keď vo vojnových časoch opustili 4,5-miliónovú Bosnu dva milióny ľudí, zrátajte si to v súvislosti s Ukrajinou. Kde pôjdu? Všetci do Poľska, lebo sa z nejakého dôvodu vyhnú Slovensku? Prečo by to robili? Slovensko je predsa bližšie ku krajinám ako Rakúsko. Mali by ste sa nad tým zamyslieť.



Toomas Hendrik Ilves (61)

* narodil sa 26. decembra 1953 v Štokholme v rodine utečencov z Estónska
* vyrástol v USA, študoval psychológiu na prestížnej Kolumbijskej univerzite, kde pôsobil aj ako výskumný asistent
* pracoval v Kanade aj Nemecku, v roku 1993 sa stal estónskym veľvyslancom v USA
* v rokoch 1996 až 1998 bol šéfom estónskej diplomacie
* v roku 2006 ho parlament zvolil za prezidenta Estónska a potom znovu v roku 2011
* Ilves je fanúšikom sociálnej siete Twitter, kde ho sleduje vyše 56-tisíc ľudí
* známymi sa v roku 2012 stali Ilvesove odkazy Paulovi Krugmanovi, americkému držiteľovi Nobelovej ceny za ekonómiu
* Krugman tvrdil, že úsporné opatrenia v Estónsku nefungovali, Ilves mu s iróniou odkázal: Jasné, len si kopnite do Východoeurópanov, čo my môžeme vedieť, sme len hlúpi a blázniví, ale raz to pochopíme
* Ilves sa v apríli po viac ako desaťročnom manželstve rozviedol


Original article on the Pravda webpage.